Mumford & Sons hľadajú nový zvuk pri delte rieky (recenzia)

Mumford & Sons sú zaujímavý zjav na hudobnej scéne. Vtrhli na ňu približne v roku 2008. S banjom, gitarami, s jedným kopákom a klavírom. Pôsobili ako dedinskí chlapci, ktorí vedia ako narábať s emóciami. Aj keď sa nájde mnoho odporcov tejto bandy, nemožno im odoprieť obrovský vplyv na všetko, čo v hudobnom priemysle vzniklo po nich. Všetky popové a DJske hviezdy odrazu začali tvoriť hudbu, v ktorej bol odkaz Mumfordov viac ako citeľný.

Prvé dva albumy Sigh No More a Babel, boli typicky mumfordovské, potom v roku 2015 prišli s Wilder Mind kde odložili banjo a pridali elektrické gitary. Snaha o zmenu sa cení, no kritici im vyčítali stratu svojho vlastného zvuku. Najlepšie to vystihol jeden kritik, ktorý napísal: „Kým  ostatní interpreti sa snažia znieť ako Mumford & Sons, tak Mumford & Sons začínajú znieť ako všetci ostatní.“

Po troch rokoch vydávajú novinku Delta, od ktorej sa očakávalo opäť veľa. Vrátia sa k pôvodnému zvuku s banjami, alebo zase skúsia niečo nové? Úvodný singel Guiding Light dal tušiť, že sa bude jednať o návrat vo veľkom štýle a ochutnávka v podobe If I Say, že sa pokúsia ísť aj po neprebádaných hudobných cestách.

Prvé vypočutie Delty bolo náročné a prvé pocity boli skôr plné sklamania, než nadšenia. Druhý krát som to musel dokonca v polke vypnúť. Ak by som si to nepustil tretí krát, spravil by som obrovskú chybu. Je teda novinka naozaj tak zlá, či nudná?

Poďme pekne po poriadku. Začiatok v podobe 42 a Guiding light je skvelý a piesne obsahujú všetko to, prečo fanúšikovia tak milujú Mumford & Sons. Beloved a Slip Away sa dajú veľmi ľahko označiť ako vrcholy Delty. Po prvom počutí sa vôbec nemusí zdať, že sa Mumfordi vrátili k banju. Naozaj sa vrátili, len sa s ním snažia pracovať odlišne a ich zvuku to prospelo.

Trojica piesní Woman, Rose of Sheron a Picture you reprezentuje zmenu a pokus o evolúciu zvuku Mumford & Sons asi najviac. Pre niekoho to bude možno šokantné, no piesne majú silný R&B feeling. Ich zvuk pripomína populárne duo Hurts, ktoré nemusí chodiť ďaleko pre silné piesne a to platí aj v prípade spomínaných piesní.

S novinkou im pomohol producent Paul Epworth, ktorého odkaz je na novej hudbe Mumford & Sons jasne citeľný. Zvuk by sa dal charakterizovať ako kľudnejší a jemnejší, no zároveň veľkolepejší, so závanom experimentu. Epworth s Mumfordami a ich hudbou urobil to isté, čo sa mu podarilo spraviť s Coldplay na ich Ghost Stories.

Najväčším problémom Delty je rozhodne dĺžka. 61 minút hracieho času je naozaj veľa, špeciálne ak sa jedná skôr o hudbu s pomalším tempom. Aspoň 15 minút dole a album by sa počúval oveľa lepšie. Nájde sa na albume pieseň, ktorá by bez problémov mohla ísť preč? Zo začiatku som mal pocit, že sa ich tam nachádza veľa. Bol to omyl.

Mumfordi sú typickí svojimi skvelými melódiami, ktoré sa vám hneď zaryjú do uší a do srdca. Tu ich je však pomenej, no to neznamená, že nové pesničky sú zlé. Naopak! Len treba byť trpezlivý. Jedná sa o náročnejšiu hudbu, než na akú sme boli u nich zvyknutí. Aj keď sa vám piesne na prvé počutie nepozdávajú, každým ďalším vypočutím v nich objavíte niečo nové, až si ich pustíte aj 100 krát a zrazu zistíte, že ich milujete. Vzniká tu teda zvláštny paradox, že aj napriek tomu, že každá jedná pieseň sa dá označiť za hudobný zážitok, všetky pokope si navzájom ubližujú.

Na začiatku som bol rozhodnutý udeliť novinke Delta len priemerné hodnotenie. Naozaj som cítil veľké sklamanie. No prišli ďalšie vypočutia a ja som v nej objavil to, čo som hľadal a možno ešte viac. Nebyť prehnanej dĺžky, nebál by som sa dať aj najvyššie hodnotenie. Hodina hracieho času a väčšie množstvo pomalších piesní, však môžu na veľa ľudí pôsobiť lepšie ako lieky na spanie, preto skončím na čísle 8/10.

0 comments