Muse natočili soundtrack pre klasické scifi filmy (recenzia)

Vraví sa, že v živote máme dve istoty. Dane a smrť. Dovolím si tvrdiť, že je tu ešte tretia istota a to, že Muse vydajú album každé tri roky. Je to tak už od začiatku ich kariéry a nepolavili ani teraz. Po Drones z roku 2015 prichádzajú s novinkou Simulation Theory.

Muse sa snažia každej svojej novinke vdýchnuť život prostredníctvom vlastného príbehu či nosnej témy. Album The resistance z roku 2009 ťažil z Orwellovej klasiky 1984. Na Drones sa zase venovali spojeniu militarizácie a moderným technológiam (na ich vplyv na spoločnosť sa snažia poukazovať už dlhodobo). Novinke Simulation Theory ťaží hlavne z kultových snímok osemdesiatych rokov akými boli Návrat do budúcnosti, Tron, či Blade runner.

Prvá lastovička prišla už minulý rok v podobe singlu Dig Down. Nedalo v nej nepočuť podobnosť s ich dávnejším hitom Madness. Tieto dva songy sú síce ako dvojičky, ale nie typické dvojičky. Videli ste film Dvojičky s Arnoldom Schwarzeneggrom a Dany DeVitom? No, tak kým Madness je ako Arnold a má všetko to najlepšie, Dig Down je už len taký genetický odpad akým bol Dany DeVito.

Ďalšie single ako Something Human so svojim akustickým podmazom, či Thought Contagion a The Dark Side už viac navnadili na novinku Simulaton Theory. Čo teda priniesol zvyšok albumu?

Hneď poviem, že ide o klasický Muse album. Ak očakávate nejaký výrazný odklon, prípadne ste sa ho obávali, tak nič také sa nestalo. Oproti Drones sa ubralo od tvrdšieho zvuku gitár a namiesto toho sa pridali zvuky a syntezátory s klasickým zvukom rokov osemdesiatych.

Za zmienku určite stojí pieseň Get Up And Fight. Uvodných tónov sa pravdepodobne zľaknete, lebo v nich počuť popevok, ktorý ako by sa sem zatúlal z počiatku milénia, kedy hitparádam vládli eurodance hity. V kombinácií s tvrdšími gitarami, ktoré obohatia refrén, to však vôbec neznie zle. Podobne dobrou je aj nasledujúca Blockades, kde v pozadí počuť melodicky syntezátoroví riff, ktorý akoby vypadol z nejak starej počítačovej hry.

Naopak sklamaním sú piesne ako Propaganda či Break It To Me, ktorým chýba výraznejšia idea. Miestami počuť jemnú inšpiráciu dávno zabudnutým a chvalabohu už mŕtvym hudobným štýlom zvaným Dubstep. Tieto prvky sa snažili Muse zapracovať do svojej tvorby už v minulosti a podarilo sa im to oveľa lepšie.

Ostatné piesne vyráznejšie nenadchnú, ale ani nesklamú. Nasledujúce slová budú možno znieť prehnane tvrdo, ale to čo sa kapele najviac podarilo je obal novinky Simulation Theory. Ten je vskutku epický. Obsah novinky síce nie je zlý a nedá sa povedať, žeby Muse sklamali, len sa čakalo viac.

Kapela svoj vrchol dosiahla pred viac ako desiatimi rokmi keď vydali Blackholes & Revelations. Odvtedy vydali niekoľko albumov, ktorým sa snažili vtisnúť vlastnú hudobnú identitu. Inšpirácia klasickou hudbou či orchestrom (The Resistance), zabrdnutie do popu či dubsetpu (The 2nd Law) a návrat ku koreňom, teda k tvrdšiemu zvuku (Drones). Menšou chybou sa môže zdať to, že vždy išlo len o také kĺzanie po povrchu a nikdy sa neodvážili o riskantnejší krok alebo posun. Preto aj keď každý album čerpal svoju inšpiráciu niekde inde, stále išlo o ten istý MUSE. Pre niekoho to je dobré, pre niekoho zlé.

Ja sa prikláňam k tomu, že by sa kapela mala odvážiť spraviť výraznejšiu zmenu, lebo už začínajú trocha nudiť. Novinka Simulation Theory, nie je zlým albumom, len by bol viac docenený ak by vyšiel o 5 či 10 rokov skôr. Moje hodnotenie 6.5/10

0 comments